V strednej časti obce, na ulici, ktorá je už opäť pomenovaná po našom prvom prezidentovi, stojí jeden z najcennejších objektov našej národnej histórie. Za čias fašistickej totality bola táto ulica premenovaná na Hlinkovu. Komunisti  jej dali názov Stalinova.
Objekt sa akoby zázrakom zachoval až do súčasnosti. Mnohí nevedia, že domu T. G. Masaryka v Kopčanoch sa vlastne dotýkajú hneď tri stále živé problematiky:
1. Známa kopčianska legenda, že náš prvý prezident sa v skutočnosti nenarodil v Hodoníne, ako je zaznamenané v tamojšej matrike, ale v Kopčanoch. 
2. Úsilie občianskeho združenia Hrúdy o zápis objektu ako rodičovského domu TGM do fondu národných kultúnych pamiatok. 
3. Vyše storočné spochybňovanie otcovstva prezidenta - naposledy kauza spojená s podozrením na cisára Františka Jozefa I., rozvinutá aj projektom Českej televízie.

Všetky tri tieto problematiky sú živené nielen bádateľskými výsledkami, ktoré sa opierajú o doložiteľnú faktografiu, ale aj rôznymi názormi z oblasti ľudovej fantázie. Toho druhého je ďaleko najviac. Nevyhne sa tomu žiadna z veľkých a známych osobností spoločenského života v ktorýchkoľvek národných dejinách. Život T. G. Masaryka bol však často sprevádzaný verejným záujmom  nielen v mimoriadnom  rozsahu, ale aj v ostro rozdielnych hodnoteniach. Bezpochyby sa o to zaslúžil predovšetkým on sám. Aj v súčasnosti stále ešte zaznieva a naplno platí jeho známy výrok „Nebát se a nekradnout!“ 
Pripomeňme, že si ho vážime aj preto, ako sa koncom 19. storočia nebál postaviť hneď vo dvoch známych kauzách proti populizmu väčšiny. Boli časy, keď odvážneho univerzitného profesora mnohí preklínali, opľúvali, a takmer ho prinútili vysťahovať sa do zahraničia. Ale potom prešli dve desaťročia, spoluzaložil republiku a stal sa priam zbožňovaným tatíčkom národa.
Masaryk však svojich nepriateľov neprovokoval iba svojím prenikavým intelektom. Bol to aj jeho nesporný osobnostný šarm, ktorý v dožívajúcom habsburskom mocnárstve vedel využiť najmä v politickej a poslaneckej kariére, Niektorí jeho oponenti preto spochybňovali jeho rodný pôvod. Toto podozrenie v rôznych rozvetvených tvaroch pretrvalo už viac než 120 rokov a v moderných konšpiračných formách ďalej prerástlo až do súčasnosti. 
Dávnych Masarykových odporcov už bez stôp pohltil čas, ale historická veľkosť tejto osobnosti generuje jeho nových nepriateľov aj dnes. Vznikajú takmer výhradne už len na Slovensku. Po dlhých desaťročiach komunistického útlaku rezonujú výhrady proti nemu nielen v ľudácko orientovaných kruhoch, ale aj v platformách neofašizmu. Deje sa tak na pozadí tendenčného falšovania našich národných dejín a Masaryk je nezmyselne obviňovaný z neprajnosti Slovákom.
Lenže my vieme, že on bol Slovákom ešte viac, než to o sebe mohol sám vyhlasovať. Keď odišiel do nesmrteľnosti Vavro Šrobár sa s ním rozlúčil slovami: „Bol náš po krvi i rodnej domovine...“

 Na týchto stránkach budeme postupne uverejňovať aj jednotlivé časti z pripravovanej novej knihy kopčianskeho rodáka a vydavateľa Jozefa Michaláča: T.G. Masaryk a Kopčany. Tento autor svoje bádateľské výsledky v oblasti prezidentovho skutočného rodiska už pred rokmi prezentoval vo dvoch vydaniach publikácie T. G. Masaryk a kopčianska legenda, i v ďalších dvoch publikáciách venovaných histórii obce. Postupne sa však problematiky T. G. Masaryka a Kopčian rozrástli do ďalších rozmerov i nečakaných udalostí. Ponúkame ich nielen obyvateľom obce, ale aj širšej verejnosti.

1

SKUTOČNÉ RODISKO 
PREZIDENTA

V hodonínskej matrike sa zreteľne uvádza, že “Thomas Johann Massařik”, syn otca Jozefa Masárika a matky Terezy, dcéry Jozefa Kropáčka sa narodil 7. Marca 1850 v Hodoníne a tam bol tiež o deň neskôr pokrstený.  So svojím priezviskom mal však už v školských rokoch neustále problémy. Keď dosiahol osemnásť rokov, zašiel na  hodonínsku faru a dal si vystaviť nový rodný list so zmeneným menom Masaryk.
V jeho prvom rodnom liste sa ako miesto rodiska uvádza aj dom č. 121. Hoci tento dom od r. 1850 stál v dnešnej Měšťanskej ulici neďaleko hlavného hodonínskeho námestia ešte takmer celé polstoročie, Masaryk nikdy nevyvinul ani najmenšie úsilie, aby z tohto objektu získal čo i len jeden jediný obrazový dokument. Po zbúraní domu sa zistilo, že ani mesto Hodonín nemá žiadnu dokumentačnú fotografiu, alebo aspoň hodnoverný dobový nákres tohto objektu. Až po roku 1918, na základe výpovedí žijúcich svedkov, vzniklo hneď niekoľko pokusov o jeho ilustračnú rekonštrukciu.

  

Dve ukážky z ilustračných pokusov o výzor hodonínskeho domu č. 121

Čo o Masarykovom nezáujme o rodisko v Hodoníne napísali jeho životopisci?

Pozoruhodne sa o mieste Masarykovho hodonínskeho rodiska vyjadrujú najmä dvaja z jeho najvýznamnejších životopiscov: Jan Herben a Zdeněk Nejedlý. Jan Herben patril k pomerne blízkym Masarykovým súčasníkom a o jeho rodnom dome napísal:

"On neměl domu a místa, na které by upínal svou příchylnost, jakou my všichni upírali jsme na rodný domek a rodnou ves... Neruda nepřilnul k Újezdským kasárnám, v nichž se narodil. Masaryk nepřilnul k rodnému domku a k rodišti, jemu byl široký kraj slovácký jako rodištěm.”

Zdeněk Nejedlý napísal prvý diel svojej podrobnej monografie v tridsiatich rokoch minulého storočia. V úvodných statiach tohto diela, kde čitateľ o rodisku prezidenta očakáva aspoň úsilie o primeraný rozsah informácií, však autor toto očakávanie nenaplnil. Zreteľne mu tu chýbajú aj celkom základné informácie a presvedčivé fakty.  Masarykov rodný dom tu preto očividne celkom bagatelizuje a posúva ho takmer medzi knižné nevýznamné marginálie.

Rodostrom T. G. Masaryka

Rodný list

Celkom prvý rodný list prezidenta, kde má uvedené meno podľa svojho otca, sa stratil. Pričinil sa o to mladý a už intelektuálne ambiciózny Tomáš, ktorý chcel zbaviť svoje meno zdrobneného tvaru mäsiarskej profesie. Dosiahol to jednoduchou výmenou „y“ za pôvodné „i“. 
Podľa niektorých údajov sa tak stalo už v roku 1868, ale reprodukovaný zachovaný rodný list je datovaný až na rok 1870. Treba si povšimnúť, že ypsilon bol vtedy vložený aj do priezviska prezidentovho otca.

Majster umení Karol Plicka

Po prvý raz sa kopčianska legenda o Masarykovom skutočnom  rodisku ocitla na papieri zásluhou známeho českého folkloristu a majstra niekoľkých umení - Karola Plicku. Plicka sa na svojich bádateľských cestách, v medzivojnovom období prvej polovice  minulého storočia dostal aj do Kopčian a podarilo sa mu tam získať veľmi pozoruhodné spomienky na najrannejšie obdobie života T. G. Masaryka. V miestnom nárečí zaznamenal rozhovor s Máriou Pindovou, dcérou Jána Damborského, s ktorým sa malý Tomáš až do svojich siedmych rokov v obci kamarátil. Niekoľko historiek tu prinajmenšom dokazovalo, že malý Tomáš bol vo svojej rannej mladosti v Kopčanoch takmer doma a často sem z Hodonína aj sám dochádzal.
Najvýznamnejším prínosom Plickovho záznamu je však prvé zverejnenie dovtedy iba ústne odovzdávanej kopčianskej legendy, podľa ktorej sa prezident v skutočnosti nenarodil v Hodoníne,  ale v kopčianskom sídle Masárikovcov, v dome pri malom vysychajúcom potôčiku nazývanom “Rešica”.
Tento záznam bol uverejnený v roku 1937 a to hneď dvakrát: knižne i v denníku Lidové noviny, kde tieto spomienky vyšli 7. marca, teda v deň posledných Masarykovych narodenín.
   Plickov záznam sa stal neobyčajne citlivým dokumentom a preto jeho zverejnenie súčasne doplnili aj osobitnými úvodnými redakčnými poznámkami, v ktorých sa tvrdenie o Masarykovom skutočnom rodisku označovalo za dielo ľudovej fantázie. 
Záznam dostal rovnaký názov v knižnom i novinovom vydaní. V novinách bol text doplnený aj niekoľkými perovkovými ilustráciami.

      Karol Plicka

Plicka mal k Masarykovi umožnený prístup - je taktiež autorom niekoľkých prezidentových fotopotrétov. Možno predpokladať, že Plicka so svojím kopčianskym dokumentom oboznámil Masaryka ešte o čosi  skôr. Citlivý dokument bol napokon uverejnený až niekoľko mesiacov pred smrťou prezidenta. Akoby práve vtedy využil príležitosť a konečne otvorenejšie naznačil, kde sa jeho život začal.

   Tomáš Masaryk v Kopčanech

       Vzpomínky na Masarykova dětská léta zapsal v Kopčanech Karel Plicka

Aby oni teda vjeďeli, já su Mária Pindová, céra Jána Damborského s Kopčan, co byli dávným kamarádem pána prezidenta za jejich ďetínstvjá, ked ešče bývali malí kluci. Tatíček nám to všecko vyprávjali, ked pán Masáryk nastúpli za pána prezidenta. „Ďeti moje, povídá, „to už sú velice dávné roky, to už ani trebars sám pán prezident nepamatujú všecko. Ale já vám to povídám, aby ste veďeli o našem spravedlivém prátelstvju, jak jsme bývali vjerňe spolem. Už takých ludí néni, co by to vjeďeli povyprávjat. Né už né. Už néni takých!“
„No, reku, tatíčku,“ povídám, „vjeďá pán prezident ešče fčíl, že ste byli takí kamarádi?“
„No ďefčico, snád ani neví, ked on Tomáš ostal prezidentem, pánem jak král, a má takú hrubú starost, on si nemože zmyslet na také darebnosti, co sme prováďali. Za to by sem rád scel s ním ešče byt, abych mu to mohél pospomínat, povyprávjat. Proto to povyprávjam vám, ked já s ním už nebudem... Povídám vám: všecko sme provédli dobré, nic zlé.“ A dycky si príli: „Keby sa mi moje mladé roky vrátily, co bych já mu ešče mohél naspomínat. Fčíl by sme si,“ povídá, „vyprávjali spolem o tom našem mladém vjeku.“ A dicky si tatíček trúfali, že sa tam dostanú, do tej Prahy, ale Pánbúh ím nedal, aby sa ím to splnilo. Byli by sa s tým poťešili.
A deti sa ho pýtali: „No a starečku, jaký ste byli hrubý tenkrát?“
„No takový sem byl hrubý jak vy ste, byli sme malí kluci, mněli sme po pjeti, po šesti rokov.“
„Starečku, vyprávjajte nám neco o pánovi prezidentovi!“
„Ďeti moje, starý su, ale bych si s ním príl v mém živoťe ešče povyprávjat, už bych potem mohél aj umrít. Nám bývalo dobre s Tomášem. Ďeti jsme ftedy ešče byly, jest sme mňely u mých rodičů dost, nechýbalo nám nic. On nosil ftedy široké gaťe, jak sedláci nosá, hrubé konopné, dúhé aš po paty.“
„A starečku, fčíl ích uš nenosá, ked sú panem prezidentem?“
„No včílej ích uš nenosá, majú pánské šaty.“
„No a majú pan prezident aj koňú?“
A tatíček mu povedali:
„No majú moc koňú.“
„Oni sú teda králem, ked majú moc koňú, pravdaže?“
„Oni nejsú králem, oni sú pánem prezidentem.“
„A starečku, jak já bych sa dostal k pánovi prezidentovi?“
„No a co bys tam ďelal?“
„Co bych já od nich dostal koňa. A já bych u nich súžil. Ked oni chodívali k vám, já bych fčíl chodil k nim.“
„Chlapče, ked ty si malý a chudobný!“
„No starečku, šak aj oni byli chudobný. A já k nim nekedy pojedu.“
„Chlapče, dočkaj, až budeš vojákem, potem budeš u pana prezidenta súžit!“
„Aj tých koláčkú koprových já bych chcel, jak vy ste ím dávali.“
„Dočkaj, chlapče, však my tam spolem pojedeme.“
„Ale, starečku, oni vás nebudú poznat, ked nemáte také šaty jak pan prezident, vy ešte nosíte široké gaťe konopné.“ To sme sa mu nasmjávali tomu chlapcovi, ked sa tak porád opytoval.

    Pán prezident je rodák z Kopčan

Múj tatíček dicky mňe vyprávjali v jejich starobje, mňe a mojim ďetom: Ďeti moje, to vám kladu na srce: enem si to nedajte od sebja odebrat, keby nekdo rekél, že pán prezident néni rodák z Kopčan. On je narodený v tej chalupe pri Rešici (to je tá voda, co teče odkácik z vrchú) a né v Hodoníňe, jak ríkajú Moravci. Narodil sa v tej chalupe, kde bývá fčil Maťej Masárík, on bývá na zaďe, ale pan prezident sa narodil v prední izbje. Ked by neco takého došlo a nevjeďelo sa, kde sú papíre, tak já aj pan prezident, máme rodné listy na holíckej fári, abyste to vjeďeli.
Proto já si to fčíl pri sebje držím, aj z mojíma ďetma, že sú oni z Kopčan roďák, aj vím z kerej chalupy.
Tatíček dycky ríkavali: „Ešče k temu Tomášovi sa já mosím nejak dostat.“ Už sa ím nepodarilo. Ochorel a za týden umrel. A uš sa nezišli s kamarádem vjec. Moseli ten stareček umrít, ešče nám mohli vyprávjat, moc teho oni vjedeli všeličeho.


    Já k vám idu za to teplé mléko

Ked sa Tomáš presťehoval z jeho tatíčkom do Hodonína, nemňel tam zvyku mezi týma cuzíma ludma, mezi tú cuzinú. Preto jak mohél, tak utekal na deň na dva do Kopčan za tým svojím najlepším kamarádem, za mojím tatíčkom. Dicky to ríkavali tatíček, že oni nemňeli spravedlivjejšího a milejšíhi kamaráda, jak Tomáša. To už byli tak od malička k sebje milí a spravedliví.
Krsnú matku mňel Tomáš v Mokrém Háji a dicky volával mojého tatíčka: Poď, Janko, pújdeme ke krsnej mamičke do Mokrého Hája – lebo on velice túžil za tú svojú krsnú mamičkú. Kde Tomáš k nám chodíval z Hodonína, pýtali sa ho stareček: „No, Tomášku, proč k nám tak rád chodíváš?” „Já k vám idu za to teplé mléko.” Vjeďá, on velice lúbil teplé surové mléko. A nebožtík stareček volal na starenku: „Bjeto, daj Tomáškovi teplého mléka, lebo on to lúbí.” „Sceš, Tomášku?” pýtala sa starenka. „Já scu! Já teplé mléko lúbim. Aj úďené maso lúbim, aj teho mňe dajte, aj chlebové knofle!” Stareček povedali: „Budeš nemocný s teho.” „Enem mňe  dajte, z toho budu dobrý chlap.” Mosel byt uš od maly na všecko šelmovský ten chlapec. Ťešilo ho tak sa veselit. Byl rád, ked mohél něco na peství uďelat.

    Divo sa vjeďeli pasúvať

Nemohél mňet Tomáš žádnej stálosti v tém Hodoníňe, kde enem túžil za týma kamarády v Kopčanech. Ved mu tu bylo veselejší. Hráli si a ďelali huncúterie po ulici, alebo na lúkách, vjeďá, to bylo Na kištoroch za humnama. Tam bjehávali, hrávali si ešče z druhýma chlapcama na jakésikže:

    Vibrhám, vibrhám,
    na vibrhé kupko,
    a já vím, nepovím,
    aš ho trikrát uderím,
    džuch ho!

To sa pochytajú v raďe dve a dve ďeti za ruky proti sebje a jeden bjehá pod jejich rukami v tem raďe zohnútý a kde spívajú džuch ho! uderá toho zehnutého trikrát do chrpta, on otád vynde, vrátí sa do radu a podlézá zas druhý pod rad. Ešče aj dnes sa to ďeti hrajú. Ešče aj na Élišku, aj na blešku sa hravajú. Aj na koňa! Ale najrači sa chlapci pasovali, kerí sú silnejší, kerí sa uderá skúrej o zem. Divo sa vjeďeli pasúvať ty huncúti. Tak ze sebú túkli o zem, až sa pri tem celí roztrhali. Otrhali sa tak velice, aš mali košele bez rukávú. Moseli to byt velikí huncúti, lebo to boli konopné košele, co vydržá dúhé roky. Ked mňeli ít dóm, už nebyli tak smjelí, lebo ich čekal remeň, ved to byla hrubá škoda rotrhat košele.

    Lakomá Bjeta

Na Velkú noc išli ke struze, narezali prútkú, uplétli si mocné šlahačky, každý jednu a išli po ďedine. Jakúsi Bjetu Nišenovú že šlahali. Chlapci byli smelí, oni ju velmi tuho šlahali, prirážali a kričali:

    Dávaj vajca,
    vypláťaj sa,
    kázal kadlec
    aj kadlečka
    abys dala 
    dve vajíčka,
    a kde nedáš 
    dve vajíčka,
    vyšlahám ťa 
    jak zajíčka.

Bjeta byla lakomá, enem jedno vajce dala. Tomáš sa na to rozhňeval: „Kde bylo v tem ríkáňú, v tem šlehánú dvje  vajíčka, mňela nám dát dvje. A vjéc nepújdeme nikde, poďme dóm!” A múj tatíčej povedali: „Šak sme to nemoseli tak dúhé ríkat!” A išli dóm, šlahačku hodili na dvor, zedli vajca a bylo po šlahané. Keď potem uš moje ďeti chodívaly po šlahačce, ríkával ím múj tatíček: „Ukažte, co ste vyšlahali! Už ste vjéc dostali, jak pan prezident, kde sme spolu šlahali Bjetu Mišenovú.” A to mojim ďetom dicky rádi spomínali.

    Parádné hrubé biče, ledvaj ich držali

Po dva roky, po dvoje vánoce chodil Tomáš s mojím tatíčkem koledúvat pod okna. Chodili po známých a spívali. Obádvá mňeli pjekné hlase. Ríkali tatíček, jak ích lidé rádi posúchali a obdarovali grajcarama. Ale kde Chlapci viďeli, že ím nesú koláče, utékli preč a skovali sa, lebo oni sceli enem peníze, aby si sami mohli kúpit co chcú. Tatíček vyprávjel, jak ím u kmotrú dávali aj štverníky jakésik – já nevím, co to bylo, jaké to bývaly peníze, ríkali nám, že ten štvernik byl taký hrubý, meďený. Kde si dost nakoledovali, kúpili za to obádvá biče, také veliké, jak pánskí kočiši majú, také parádné hrubé, ledva ích držali. Pánbóch ví, co ím to napadlo. To oni, jak počúvali pred vánocama obecního

pastýra na koledu práskat, tak sa ím to zalúbilo, že moseli aj oni mňet biče, aby mohli práskat. Neboščík stareček múj ím moseli ty biče zobrat, aby sa nepošlahali, nebo ňekomu druhému nevybili oči. A moseli ít potem za trest do kostela, aby byli v porádku, bárde sa nepotúkali a nelundali sa. To sa Tomášovi nelúbilo a povídá mojemu tatíčkovi: „Janku, už k vám nejdu, už idu dóm, oni by nás s níma fčíl vybili.” A velice dúho za týma bičama banovali. Ale nemohli si pomoct, stareček ím ich už nedali.

    Ždúrali a smíli sa spolem

Ráz došel zas Tomáš na Velkú noc z Hodonína do Kopčan a mojému Tatíčkovi. Obá byli malí kluci, že tak mňeli po sedmi rokoch, povedali tatíček. Išli spolem do kostela do Štítu, vjeďá to je ten císarský majír a tam bývala kapla, ftedy ešte nebylo kostela v Kopčanech. Obá mňeli pjekné bílé široké konopné gaťe pacholské, ale pri omši byli mrcha. Ždúrali a smíli sa spolem. A ked sa nedržali v porádku, tak pán farár odstúpli od oltára, mýkli ích za pleca pod lampu pred oltár a tam za trest moseli klečat přes celú omšu. Šak sa sprvu haňbili, ale potem sa ohlédali, jak pújdú už skoro ludé z kostela, už ích to tlačilo, jak klečali. Prebírali kolenama z místa na místo. Před kostelem sa ích ludé ludé pýtali: „A proč ste klečali? Proč ste byli mrcha?” „No ked sme sa ždúrali a smíli.” „Ešče budete tak mrcha?” „My ešče nevíme.” Takoví  to byli huncúti.

    Koprové koláčky na zelném lístku

A ked k nám došel na ty hody, tak si pýtal od starenky koprové koláčky na zelném lístku na holej peci pečené. To byly také hrubé, neomasťené, Tomáš ích lúbil. Na druhý déň po hodech zebral sa a išel dóm, že je nemocný z tých koláčkú, co ích tolik s chutí zedel a múj tatíček, jak jeho kamarát, vyprováďal ho za dedinu, na lúky, tam je odjakživa rovno chodník k Hodonínu. To sú dobré dvje hodiny cesty. Jen prišli za humna na lúky, už byl Tomáš zdravý a tak sa dali spívat. A velice spívali a kričali, jak nejakí opravdiví chlapi v šenku pri muzice. A tak si v tém spjevje a roztopaši lehli a zaspali. V tém naráz zahrmňelo, došla velká búrka a obudila ích. Tomáš vyskočil a zavolal: „A nechtuče hróm, já idu dóm, já sa nebojím. A ty, Janku, bješ také dóm, ide hrubá búrka. Šak sa skoro zejdeme.” A v hrubém lejáku utekali každý na svoju stranu. Janek do Kopčan a Tomáš prez lúky do Hodonína.

    Najmilejší kamarát, co sem ho míval za maly

Otec ríkávali, že už potem dúho nebyli spolem. A kde sa dopytovali na Tomáša, tak čuli, že je v učeňu za kovára desik pri Hodoníne. To já už nemožu povídat vjéc, lebo nevím. Už potem tatíček múj o nich nečuli dúhé časy. Až za hrubé roky zase v Kopčanech sa zešli spolem před kopčanskú farú a já som sa s nimi zešla, kde sem išla z mojim otcem. Já sem mňela vtedy ftedy šestnást rokú. To mohlo být roku 1900. Stretli sme sa pred kopčanskú fárú, kde sem išla z mojím tatíčkem kovárovi. Obádvá sa hned poznali, privítali sa, a podali si ruky. „Jak sa, Janku, míváš?” „No dobre, ket su zdravý. A jak ty sa míváš, Tomášu?” „Nu dobre sa mám fčíl, já su v Praze.” Ket si povyprávjali, pýtali sa tatíčka: „A Janku, toto je tvoja céra?” Tatíček povídali: „Ano, to je najmlačí moja céra.”
Tak sme sa potem rozešli a já povidám: „Tatíčku, proč vy takému hrubému pánovi povidáte ty?” „Ďefčico moja, to je ten Tomáš Masáryk, ten múj najmilejší kamarát, co sem ho míval za maly.” Tak tedy sem já ích prvý ráz viďela. Mňeli pjekný dúhý kabát, lebo bylo v jeseni chladno. Fúsa mňeli hrubé, to sa dobre pamatám. Od tých časú sem ích vjéc neviďela, až v tem 24. roku, ket tady byli v Kopčanech na návščivje.

   VZNIK KOPČIANSKEJ LEGENDY

Je veľmi pravdepodobné, že kopčianska legenda o skutočnom rodisku  TGM vznikala v obci už niekedy v období škandalóznych publicistických odoziev na spor okolo pravosti českých Rukopisov  v rokoch 1886 – 1889, a potom, keď bol už Masaryk známou osobnosťou aj ako poslanec Ríšskeho snemu. Nielen jeho príbuzní, ale aj susedia okolo “Rečice” určite o ňom vedeli, že vyštudoval, a že sa oženil s “bohatou Američankou”. 
Medzi Hodonínom a blízkymi Kopčanami vtedy existoval čulý styk. Podporovali ho aj niektoré rodinné väzby, podobne ako v prípade Jozefa Masárika. Navyše, už v tom čase si viacerí jednotlivci z dediny našli v Hodoníne prácu. Boli to hlavne ženy, ktoré denne peši dochádzali do tabakovej továrne. Za týchto okolností sa rôzne zvesti o Masarykovi dostali o krátky čas určite aj do Kopčian. Od narodenia TGM vtedy uplynulo iba čosi viac než 35 rokov, čo bola doba, v ktorej si pamätníci a susedia okolo kopčianskeho Masárikovského domu “u Rečice” na rok 1850 ešte veľmi dobre pamätali. Najpravdepodobnejšie bude, že Masarykovi príbuzní sa už predtým pochválili, že ich Tomáš to dotiahol až na profesora univerzity v Prahe a keď sa potom niekto dopočul o novinovej správe, kde o ňom písali ako o rodákovi z Hodonína, ozval sa v nich oprávnený patriotický nesúhlas. Celkom prirodzene si pri večerných “drápačkách” peria, alebo v hospode navzájom ozrejmili, že práve tento Tomáš, prvorodený syn Jozefa Masárika, sa v skutočnosti nenarodil v Hodoníne, ako o ňom píšu v českých novinách, ale v Kopčanoch. Pobyt Tomášových rodičov v obci bol pre susedov veľmi zreteľný, pretože Jozef Masárik tam èasto prichádzal s konským povozom. 
Aby novomanželia mohli bývať spolu hneď po svadbe, celkom prirodzene sa im núkali blízke Kopčany. Napokon, v roku 1850 bola obec Kopčany len asi o tretinu menším  sídlom než malé mestečko Hodonín.
Obec sa stala ich prvým spoločným domovom aj napriek tomu, že to malo byť iba na prechodný čas, kým sa im narodí prvé dieťa. Obaja boli zamestnaní v Hodoníne a zhodne videli svoju budúcnosť na moravskej strane rieky. V ich manželskom zväzku jednoznačne dominovala o desať rokov staršia Terézia Kropáčková. A práve ona privítala, že našlí

Rodičia prezidenta

    Masaryk a Hodonín

Kopčany nemajú v prospech svojho rodiska TGM žiadne priame dôkazy. Aj napriek hodonínskemu matričnému zápisu a rodnému listu existuje však v prospech kopčianskej legendy viacero nepriamych dôkazov. Ich spoločným menovateľom je Masarykov zjavný, ba až výrazne necitlivý postoj k Hodonínu, ktorý prejavoval najmä v období, keď sa už stal prezidentom nášho prvého spoločného štátu.
V súčasnosti podporujú tento názor najmä nasledujúce nespochybniteľné argumenty:

1. Hodonínsky dom č. 121 a kopčiansky dom „u Rešice“

 V období od konca 19. storočia až do  emigrácie v r. 1914 navštívil Masaryk Hodonín viackrát. Často  tiež cez mesto prechádzal počas svojich predvolebných výprav ako kandidát do parlamentu. Avšak aj napriek tomu nikdy nevyvinul žiadne úsile, aby z  hodonínskeho domu  č. 121, ktorý je označované za jeho rodisko, získal akýkoľvek obrazový dokument. Dom č. 121 napokon zbúrali v r. 1898 bez toho, aby po ňom ostal akýkoľvek obrazový dokument.Naproti tomu si TGM prišiel v r. 1909  do Kopčian nechať vyfotografovať známy dom „U Rešice“.

 2.  Prvá nevyužitá možnosť návštevy Hodonína v r. 1921

Už o necelý rok mala však hlava štátu doslova ideálnu príležitosť toto tvrdé príkorie na Hodonínčanoch aspoň trocha napraviť. Predstavitelia mesta Masaryka v júli r. 1922 pozvali na svoju veľkú Krajinskú výstavu. Prezident síce ešte pred jej otvorením prijal nad týmto veľkorysým podujatím svoju záštitu, ale jeho kancelária nebola schopná Masarykovu návštevu potvrdiť na žiadny termín. Usporiadatelia preto prišli s ďalšou iniciatívou a trvanie výstavy predĺžili dokonca až o päť dní. Masaryk však ani toto ponúknuté gesto nevyužil a do Hodonína neprišiel.

18. jún 1924 sa stal prvým dňom Masarykovej veľkej jedenásťdňovej cesty po Morave a počas úvodného dňa sa mali stihnúť návštevy Slavkova, Mutěníc, Hodonína, Kopčian a Klobouk. Kopčany boli však vyrazným vybočením z rýdzo moravského programu. Inak by totiž celý jeho sprievod musel navyše prechádzať aj Holíčom a bokom by určite nemohla ostať ani susedná Skalica, ktorá sa pre Slovensko stala symbolickým míľnikom pri vzniku spoločného štátu. Preto došlo k návšteve tejto slovenskej obce takrečeno odzadu. Po ukončení programu v Hodoníne prezidentova cesta do Kopčian teda viedla nepohodlnou obchádzkou cez Moravskú Novú Ves. Znamenalo to časovo náročný i trocha dobrodružný prevoz kompou cez rieku Moravu. 

Nie náhodou sa núka aj otázka, prečo si v preplnenom programe svojej moravskej cesty Masaryk nezariadil stretnutie so zvyškom svojho kopčianskeho príbuzenstva v pohodlí blízkeho Hodonína. Z neďalekej slovenskej Skalice ho tam prišiel privítať aj dr. Pavol Blaho a stretol sa tam aj s viacerými ďalšími pamätníkmi, ktorí museli do Hodonína na stretnutie s prezidentom  pricestovať aj z väčších vzdialeností. 
V Kopčanoch vtedy stále ešte bývala časť Masarykovej rodiny z otcovej strany, ktorú podporoval už od čias, keď sa stal pražským univerzitným profesorom. Tento nepretržitý kontakt s jeho kopčianskou rodinou trval aj potom, keď bol zvolený za prezidenta republiky a niektorí jeho  príbuzní boli tiež pozvaní na návštevu do letného prezidentovho sídla v Topolčiankach.

Prezidentove kopčianske príbuzné na návšteve v Topoľčianskom zámku

Prezident T. G. Masaryk aj so svojím sprievodom počas plavby na kompe cez rieku Moravu, doprevádzaný členmi moravského Sokola 

Návšteva Kopčian bola pôvodne plánovaná iba na veľmi krátky čas. Hneď po odovzdaní darčekov, ktoré priniesol svojim príbuzným, čakajúcim priamo na slovenskom brehu rieky, sa mal prezident opäť vrátiť na Moravu. Masaryk však predsa len so svojim sprievodom, ktorý dotvárali: prezidentova dcéra – dr. Oľga Masaryková, generál Hoppl, prezidentov osobný tajomník dr. Kučera a šéf zemskej politickej správy na Morave – Černý, zašli na kočoch až do dediny. 
Už predtým Masaryka informovali, že ho chcú privítať veľké davy zvedavcov, ktorí lemovali aj kilometrovú cestu od brehu Moravy až po slávobránu na začiatku dediny. Reportéri Slovenského denníka ich počet odhadli najmenej na desať tisíc.

Počasie prezidentovej návšteve v Kopčanoch priveľmi neprialo, ale davy ľudí ho aj napriek tomu prišli pozdraviť aj zo širšieho okolia na dedinských vozoch

České noviny priniesli z privítania prezidenta aj portréty jeho kopčianskych príbuzných                                                           

Zatiaľ čo z českých denníkov Lidové Noviny a Venkov priniesli reportáže aj z prezidentovej návštevy ľavého brehu Moravy, Národnie noviny a Slovák veľkú prezidentovu cestu po Morave celkom ignorovali. Nepriniesli nijakú informáciu dokonca ani o tom, že Masaryk navštívil aj slovenské Kopčany. 

Reportér denníka Venkov zaznamenal prezidentov prejav pri slávobráne a aj jeho reakciu na zdravicu troch školákov. Taktne sa v nej totiž narážalo na prezidentovo skutočné rodisko a bola pripomenutá kopčianska legenda. Podľa denníka Venkov Masaryk na zdravicu detí odpovedal týmito slovami:  

        “Tak vidíte. Když se dobře učíte ve škole, mùže z vás všechno býti. 

         I z malé dědiny, i z Kopčan a z chudého rodu  mùže býti president.”

5. Svedectvo  Rudolfa Šoupala 

  Rudolf Šoupal

    CO O TOM ŘÍKÁ PAN PRESIDENT

    Dne 29. èervence 1932 přijal mne pan president na svém letním sídle v Bystřičce na Slovensku. V rozhovoru přišla řeč také na Hodonín.

    “Na Hodonín mám málo vzpomínek,” pravil pan president. 
    “Všichni říkají, že jsem se narodil v domku, kde teď stojí škola. Ale když o tom se mnou mùj otec hovoříval, tvrdil, že tam to nebylo. Snad jsem se narodil jinde:     když se jde od náměstí, tak asi třetí nebo čtvrtý dùm to byl nad “apotékou”. Tento kráte se říkalo apotéka...”

    Řekl jsem, že by se tu jednalo o t. zv. Krejsùv dùm, o němž životopisci tvrdí, že tu Masarykovi přechodně bydlili roku 1853, načež se odstěhovali ještě téhož              roku  do  domku Tóthova v Rohatecké (dnes Měšťanské) ulici.
    Pan president se usmál a prohodil žertovně: 

    “No, ono je to jedno, však to budou mít napsáno v matrice, kde to bylo.”
    Jak vidíme, měl rodný domek pro další vývoj života pana presidenta nepatrný význam. Přece však jest litovati, že zmizel, neboť  Hodonínu nezùstala jediná            památka na slavného rodáka.

V lete r. 1875, keď sa Masaryk chystal na úspešné dokončenie vysokoškolského štúdia na viedenskej univerzite, napísal svoj prvý životopis. Jeho úvodná časť v preklade z nemeckého do českého jazyka znie takto:

    „Narozen v malém venkovském městě Moravy – 7. března 1850 – byl jsem v časném  mládí pečlivě vychováván a ošetřován svou dobrou matkou, jejiž  obětavé        lásce děkuji za všechno: sladké hodiny domácké lásky a míru...“

7. Pomník

História pomníka T. G. Masaryka v Hodoníne je priam klasickou ukážkou totalitnej praxe dominantných veľmocenských ideológií 20. storočia. Od 28. septembra                          roku 1931, kedy pomník po prvý raz slávnostne odhalili, bol potom trikrát odstránený a trikrát znova postavený. Je príznačné, že prekážal rovnako fašistom ako komunistom. Ti druhí ho odstraňovali dvakrát. 
O prvom postavení pomníka T. G. Masaryka v Hodoníne sa rozhodlo ešte v októbri roku 1925 na výborovej schôdzi Československej obce legionárskej, teda 6 rokov predtým, než bol pomník odhalený. Záštitu nad odhalením pomníka prevzala československá vláda a na veľkolepej hodonínskej slávnosti sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí z Moravy i zo Slovenska. Autorom trojmetrovej bronzovej sochy prezidenta, ktorá stála na mohutnom podstavci z orlickej žuly, bol hodonínsky sochár A. Bučánek, a architektonicky na celom diele spolupracoval V. Kvasnička z Prahy. Pozadie sochy dotváral bronzový relief, ktorý pozostával zo šestnástich postáv, rozdelených do alegorických skupín. Na zadnej strane pomníka boli do základov vložené symbolické kamene, ktoré venovali hlavné mestá Moravy, Slovenska, Podkarpatskej Rusi a Brezovej pod Bradlom. Na všetkých kameňoch boli tiež vytesané pamätné dedikačné texty. Praha, ako hlavné mesto Čiech a celého Československa, však žiadosti o zaslanie svojho kameňa nevyhovela. Prečo k tomu došlo, nie je dodnes známe.

  Socha TGM v Hodoníne

Podobné otázky vyvoláva aj prítomnosť vtedajších spoločenských a politických celebrít na slávnostnom odhalení pomníka. Z obsiahleho dokumentu k tejto udalosti, ktorý ešte v r. 1931 vydal  Moravský legionár v Brne, vyplýva, že slávnosti sa zúčastnili iba vrcholní predstavitelia ústredných zemských úradov z Brna a predstavitelia krajských a okresných úradov. 

Ako jediní reprezentanti celoštátnej administratívy sa na slávnosti zúčastnili iba minister školstva a národnej osvety Dr. Ivan Dérer, ktorý predniesol hlavný prejav, a poslanec Dr. Ivan Markovič, ktorý predniesol prejav v mene čsl. legionárskej obce, 
Obidvaja  hlavní rečníci boli Slováci.
Jeden i druhý vo svojich prejavoch pripomenuli, že Masaryk sa práve v ten deň osobne zúčastňuje na odhalení náhrobníka na hrobe S. H. Vajanského v Turč, Sv. Martine.
Nikto z rečníkov, na tomto významnom slávnostnom akte, však nepriniesol aspoň krátky pozdrav od samotného Masaryka...

8. Vavro Šrobár

Medzi najvýznamnejšie osobnosti našich novodobých dejín patrí aj slovenský politik Vavro Šrobár. Pochádzal z Liskovej na Liptove a na svojich štúdiach medicíny v Prahe sa stal členom  slovenského spolku Detvan. Prostredníctvom prednášok a študentských krúžkov sa v roku 1890 dostal do kontaktu s Masarykom. Zaujali ho najmä profesorove nekonvenčné postoje k spoločenským témam a po istom zblížení zakrátko začal dochádzať aj do profesorovej domácnosti. Masaryka vtedajšie problémy Slovákov v Uhorsku veľmi zaujímali. Prispel k vzniku časopisu Hlas, ktorého bol Šrobár spoluzakladateľom a neskôr podporoval slovenských študentov aj v prostredí martinských konzervatívnych národovcov. 

Krátko po vzniku Československa bol Šrobár Národným výborom poverený funkciou dočasného predsedu vlády pre Slovensko. 6. novembra 1918 vstúpil spolu s ďašími členmi tejto vlády do oslobodenej vlasti a v Skalici, pred jasajúcim davom, predniesol historickú proklamáciu o národnom oslobodení. V tomto dokumente bol Masaryk nazvaný        „náš krajan“.

O päť mesiacov neskôr sa prezident Československa T. G. Masaryk 7. marca 1919 dožil 69 rokov.  Pozdravná zdravica k jeho narodeninám bola na Slovensku uverejnená v ten istý deň v najdostupnejších novinách - v Slovenskom denníku. Pod zdravicou uverejnenou na začiatku titulnej strany bol opäť podpísaný Vavro Šrobár.

„... A on je nielen náš, ale patrí i Slovanstvu, i Európe – i všetkému            ľudstvu... Nech sa kdekoľvek zjavil, všade bol ten istý: učil, viedol, karhal – naprával: apoštol-mudrc v rozvratnej     krútňave svetovej krízy. Bol preč od nás – a vykonal viac za svoj národ temer sám, ako keď mal okolo seba celý   národ...
 Vyšiel z prostej slovenskej dedinky do šíreho sveta, zasahoval do dejín a osudov národov temer všetkých dielov   sveta...“

Vavro Šrobár sa zrejme už v období svojich študentských rokov v pražskom prostredí Masarykovej rodiny, ako jediný Slovák, dôverne dozvedel o Masarykovom rodisku skutočnú pravdu. Otvorene ju predniesol aj v roku 1937, celkom na záver vo svojom nekrológu k Masarykovej smrti:

„...slovenský národ v ňom stráca syna, bol náš po krvi i rodnej domovine.“

(pokračovanie)

%2